Jánovi Kúkolovi učarovala výroba z kože približne pred dvomi rokmi. Na začiatku stála myšlienka vyrobiť kožený opasok ako spomienku na starého otca. Odvtedy je výroba kožených, prevažne ľudových, predmetov jeho každodennou súčasťou.
Kam siahajú vaše začiatky? Čo vás motivovalo k tejto činnosti?
– S výrobou ľudových predmetov z kože som začal v januári v roku 2013. Do ruky sa mi dostala knižka Opasky, kapsy a spínadlá. V nej som sa dočítal o opasku, ktorý vyrobili pre môjho starého otca. Pôvodný opasok som našiel v Etnografickom múzeu v Martine. Tam sa mi dostal do rúk aj klobúk s pastierskou kapsou, ktoré predtým patrili môjmu starému otcovi. Najväčšou motiváciou bolo teda vytvorenie kópie spomínaného opasku, pretože mi po starom otcovi nič nezostalo.
Ako sa dostali predmety po vašom starom otcovi do múzea?
– Starý otec vážne ochorel. Nechcel, aby došlo po jeho smrti k nejakým konfliktom, nechcel aby sa jeho synovia hádali, a tak tieto predmety jednoducho predal do Etnografického múzea v Martine. Podľa mojich zistení to bolo za tristo korún.
Pomáhal vám niekto na začiatku?
– Pri začiatkoch mi pomohli viacerí majstri, ale, samozrejme, všetko mi nepovedali. Každý má svoju vlastnú techniku, ktorú nechce dopodrobna prezradiť. Najviac mi pomohol Ján Staňo zo Sučian, Milan Kočtúch z Liptovského Hrádku, Ľubo Medveď z Čierneho Balogu a Ľubomír Šida z Liptovských Sliačov, za čo im aj veľmi pekne ďakujem.
Čo vás pri práci inšpiruje?
– Inšpirujem sa spomínanou knihou od Andreja Polonca z roku 1960 Opasky, kapsy a spínadlá.
Čo všetko vyrábate?
– Začal som s výrobou bežných opaskov do nohavíc, no neskôr sa mi zapáčilo zhotovovanie ľudových predmetov, ako sú krpce, pastierske kapsy, folklórne opasky, biče. Prednedávnom ma začali oslovovať dievčatá kvôli výrobe kabeliek. Takýmto spôsobom sa mi zväčšil okruh zákazníkov.
Výroba bičov nie je bežné remeslo, ako sa zhotovujú?
– V prvom rade koža na biče musí byť mastená kvôli pružnosti, pretože tá je veľmi dôležitá pri plieskaní. Treba vyrezať kožené pásy, ktoré sa následne splietajú. Biče vyrábam z jednofarebnej, ale aj dvojfarebnej kože. Rúčky na biče si tiež zhotovujem sám na sústruhu na drevo. Okrem toho, že biče vyrábam, viem nimi aj poriadne plieskať.
Akú kožu pri práci používate?
– Najčastejšie používam hovädziu kožu – hladenicu. Do nej vyrážam raznicami rôzne vzory.
Odkiaľ máte kožu? Je náročné dostať sa k nej?
– Doposiaľ som nemal problém zohnať tento typ kože. Hovädziu kožu kupujem od firmy, ktorá sídli v Hornej Strede, poprípade ju objednávam od firmy z Moravy.
Skúste nám opísať spôsob spracovania kože.
– Pri výrobe každého výrobku je dôležitá kvalita kože bez akýchkoľvek kazov. Kožu si najprv namočím do vody a následne do nej vyrážam kovovými raznicami vzory podľa toho, aké potrebujem pri danom výrobku.
Kde všade sa nachádzajú vaše výrobky?
– Prvýkrát som sa zúčastnil v roku 2014 festivalu vo Východnej, kde sa mi podarilo predať krpce až do Japonska. Následne ma oslovil jeden Slovák žijúci v Austrálii, ktorý chcel pre seba a svoju rodinu zhotoviť opasky do nohavíc. Naposledy som vyrobil dvojprackový opasok spolu s krpcami pre mladého slovenského chlapca. Putovali až do ďalekého Texasu v Spojených štátoch amerických . Do rovnakého štátu som posielal i trojmetrový bič. Štvorprackový opasok si našiel majiteľa v Nemecku. Moje výrobky zdobia členov folklórneho súboru Liptov, Lúčan a folklórneho súboru z Valaskej Dubovej. Okrem iného som vyrobil opasky aj pre známych muzikantov Kollárovcov.
Mali ste už zákazníka, ktorý chcel z kože nejaký netradičný predmet?
– Zatiaľ najväčším prekvapením bola požiadavka od zákazníka, ktorý si chcel dať vyrobiť kožené putá a bičík. Následne mi vysvetlil, že to má byť svadobný darček pre ženícha a jeho nevestu.
Ako dlho vám trvá vyrobiť jednotlivé výrobky?
– Dôležitá je príprava, musím si stanoviť rozmery a pouvažovať o vzore, ktorý bude zdobiť môj výrobok. Najdlhšie, štyri až päť dní, trvá výroba štvorprackového ľudového opasku. Naopak, kabelku dokážem zhotoviť za dva dni, krpce dokonca za deň.
Dokážete sa takýmto spôsobom uživiť, alebo je to len vaša záľuba?
– Je to len koníček. Najväčšou odmenou za zhotovenie výrobkov nie je samotný zárobok, ale to, keď dostanem uznanie a poďakovanie od majiteľov, ku ktorým jednotlivé predmety putujú. Samo-zrejme, chodím aj do práce. Som stolár.
Koľko hodín denne sa vašej záľube venujete?
– Súvisí to s tým, koľko objednávok mám od zákazníkov a aké výrobky odo mňa požadujú. Dá sa povedať, že moja práca s kožou je každodenná. Po príchode domov z práce sa tomu venujem dve až tri hodinky, no záleží na tom, čo vyrábam.
Máte nejakú dielňu?
– Typickú pracovňu nemám a ani som o nej doposiaľ neuvažoval. Výrobky zhotovujem v izbe, ktorú zdieľam spolu so svojou manželkou.
Ako vníma vašu záľubu manželka?
– Moja manželka Lydka je v tomto prípade zhovievavá a trpezlivá. Samozrejme, podporuje ma v mojej tvorbe a zároveň so mnou chodí na jarmoky a rôzne iné akcie.
Vyrobili ste niečo aj pre ňu?
– Áno. Viacero kabeliek, opaskov do nohavíc, kožených náhrdelníkov, ale i sponu do vlasov.
Odovzdáte svoje skúsenosti aj deťom?
– Mám štyroch synov a z času na čas sa opýtajú na veci, ktoré ich zaujímajú. Najčastejšie ma sledujú pri výrobe bičov. Dúfam, že odo mňa niečo pochytia.
Kde všade vás môžeme s výrobkami vidieť, ktoré podujatia navštevujete?
– Keďže som aj členom Klubu UNESCO Slovakia, najčastejšie navštevujem podujatia na Vlkolínci.
Chodím aj na festival do Východnej a na podujatia v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. September patrí Remeselníckemu jarmoku u nás v Partizánskej Ľupči. Tam nemôžem chýbať.
Autor: Michaela Šušová
