Svet básnika a svet postihnutého dieťaťa. „Dva svety, ktoré mohli fungovať v realite vďaka básnikovej žene Magde. Básnik a jeho dieťa by ju bez nej nedokázali zabezpečiť," skonštatovala správkyňa Domu Milana Rúfusa Soňa Barániová.
ZÁVAŽNÁ PORUBA. „Prajem si, aby sa každé dieťa dotklo Rúfusa, možno cez jeho modlitbičky," povedala literárna historička Slavomíra Očenášová - Štrbová na stretnutí poradcov mikulášskeho okresu zaoberajúcich sa deťmi vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť v Dome Milana Rúfusa v Závažnej Porube.
Stretnutie pod názvom Óda na radosť bol pripomenutím Milana Rúfusa ako otca, ktorý „... si ťažké rodičovstvo postihnutého dieťaťa odžil, kým žil. Pri výročiach jeho smrti skúsime niesť toto Rúfusovo posolstvo ďalej, aby mu bolo tam hore dobre," povedala Soňa Barániová, špeciálna pedagogička na emocionálne a sociálne problémy. Dodala, že do Domu Milana Rúfusa už chodievajú deti, ktoré vyžadujú špeciálnu pomoc.
Majster svoj osud žil
Stretnutie špeciálnych pedagógov a psychológov v Dome Milana Rúfusa sa nieslo v znamení detí, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť a bolo zamerané na ich problémy, ale aj úspechy. Preto Óda na radosť. Rozprávanie bolo popretkávané myšlienkami na Milana Rúfusa a hlavne tí, ktorí básnika poznali osobne, pridali drobnôstky z jeho vzťahu so Zuzankou.
Dušan Migaľa, zástupca riaditeľa školy a špeciálny pedagóg v Špeciálnej základnej škole v Liptovskom Hrádku zacitoval z Majstrovej knihy Rozhovory so sebou a s tebou otázku poslucháčky špeciálnej pedagogiky: „Ako by ste povzbudili postihnuté deti, aby svoju prácu považovali za dar, za možnosť naplnenia sa? Majster odpovedal - Práve ja, práve s mojím osudom by som práve týmto študentom chcel povedať všetko na svete, ale nemôžem hovoriť práve ja, práve s mojím osudom. Ja ho totiž žijem."
Po jeho slovách ostalo chvíľu ticho, najmä ženám sa tlačili slzy do očí. Potom D. Migaľa dodal: „Majster nemal rád, keď mu niekto mikrofónom popred ústa šibrinkoval. Skôr si vyžiadal otázky, rozmyslel odpovede a napísal. Nehovoril zbrklo, uvážil si slová, ako sa hovorí - dvakrát meral, raz strihal." Jeho slová potvrdila S. Barániová, keď povedala, že podľa M. Rúfusa, ak slovo má mať správny zmysel, najprv sa dlho musí vykúpať v mlčaní.
Titulovali sa zdrobneninami
Dušan Migaľa v rozhovore o svojej práci, okrem iného, povedal, že práca s deťmi, ktoré potrebujú mimoriadnu starostlivosť, vyžaduje človeka vysokej kultúry srdca."
A znovu zablúdil myšlienkami k Milanovi Rúfusovi, keď povedal, že básnik svoj osud niesol celý život. Učitelia, ktorí sa venujú postihnutým deťom v škole, ich majú na starosti relatívne len chvíľu. U deti s mentálnym či fyzickým postihom sa aj z maličkého úspechu treba tešiť. Rodičom či učiteľom urobí veľkú radosť to, že sa ich dieťa dokáže samostatne najesť, niečo zvládne z osobnej hygieny či už ho pršteky poslúchajú pri zaväzovaní šnúrok.
„Rúfus svoj osud pekne znášal a so Zuzkou sa nežne titulovali: môj oriešok zlatý, ty môj holúbok, môj vtáčik," dodal D. Migaľa. „Neraz som bol svedkom, ako v rozhovore používali obaja zdrobneniny." Pridal príhodu z Majstrových osláv šesťdesiatych piatych narodenín: „Sedeli sme pri jablčníku, Zuzka počúvala a naraz povedala - kedy prídete aj mne vinšovať ako môjmu vtáčikovi? U Rúfusov sa dvakrát do roka rozprestieral veľký stôl. Na Štedrý večer a keď mala Zuzka narodeniny." Na tohtoročné Tri krále mala štyridsaťdeväť rokov.
Fixky pre Zuzanku
„Majstro, chcem Zuzke urobiť radosť, čo jej mám doniesť? On odpovedal - my nepotrebujeme nič na svete iba fixky. Kto donesie Zuzke fixky, ten je dobrý. Najlepšie nie nové, lebo tie prepíjajú na druhú stranu v pamätníčku," zaspomínala na Milana Rúfusa a jeho dcéru Slávka Očenášová - Štrbová. „Keď som sa opýtala, čo robia so Zuzičkou, vtedy odpovedal - štyridsaťtri rokov to isté, triafame hríbiky do dieročky. Zuzka mi raz ukázala, čo má postavené. Povedala - ukážem ti, už mám urobený okrajček. Tam bola žltá, modrá, žltá, modrá a toto robili, napríklad, celý deň. Okrajček," zahrali slzy v očiach literárnej historičky. „Vždy, keď som sa od Rúfusovcov vrátila domov, zdalo sa mi, že som niekoľko dní lepšia k môjmu dieťaťu."
S. Očenášová - Štrbová odpovedala aj na otázku, ako asi nakreslila Zuzka ilustrácie do pamätníčka, ktoré vyšli s Majstrovými básničkami. „ Raz Zuzička ležala v Majstrovej posteli a všetko ju bolelo ako ocka. Nechcela vstať, tak potom sme sa rozprávali ako oni s Majstrom. Povedala som dotknúc sa jej prsta - pokývaj týmto prštekom. A ona - nepokývam. Potom vravím - nakresli mi do pamätníčka. Ona - nemôžeme nájsť s mamou šablónu. Asi jej Milan Rúfus vyrobil na zajačiky či kuriatočka šablónku. Zuzka kreslila a hotové dielko darovala milovanému ockovi."