facebook

Muži odhalili tajomstvo Osvienčimu

Tisícka dievčat a žien poslušne nastúpila do vlaku. Ponúkali im prácu, niektoré sa prihlásili dobrovoľne. Nevedeli, čo ich čaká v cieľovej stanici. Neskôr odišiel ďalší vlak s mladými mužmi. Tiež Židmi.

Pavol Frankl na besede v Múzeu Janka Kráľa.(Zdroj: ĽUBICA KUBIŠOVÁ)

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pred sedemdesiatimi rokmi sa podarilo neuveriteľné. Dvaja mladí muži, Slováci, utiekli z koncentračného tábora a o hrôzach továrne na smrť podali tridsaťdvastranovú správu, ktorá sa dodnes považuje za jeden z najdôležitejších dokumentov v dejinách holokaustu.

Vďaka nej sa nepriamo podarilo zachrániť 120-tisíc maďarských Židov pred istou smrťou v tábore. V Liptovskom Mikuláši si cestu a úsilie dvoch mužov pripomenuli uplynulý týždeň v Múzeu Janka Kráľa. Liptovský Mikuláš sa tiež spája s osudom dvoch odvážnych Slovákov. Po tom, ako v Žiline spísali správu, sa tu šesť týždňov ukrývali.

„Keď nás oslovili s myšlienkou zorganizovania spomienkového podujatia, ani na chvíľu sme neváhali. Veď väčšina Židov, ktorá žila v meste, zomrela práve v koncentračnom tábore,“ povedala Zuzana Nemcová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.

Z tábora písali domov listy

Svet dlho presne nepoznal cieľ a účel židovských transportov. Možno tušil, no vecné dôkazy chýbali. Nebolo ani osobných svedectiev, veď z koncentračných táborov sa podarilo úspešne ujsť len hŕstke ľudí. Zverstvám, ktoré potom opísali, sotva niekto uveril.

Tí, ktorí tŕpli v hroznom tieni vojny, uverili nacistickej propagande. Židov len presídľujú, dávajú im prácu v táboroch, vo fabrikách. Pozorovateľom z Červeného kríža ukazovali rodinné tábory, ktoré dostávali slušné prídely oblečenia a potravín. Dovolili im písať domov pohľadnice, ktoré, samozrejme, ale podliehali prísnej cenzúre. Červený kríž potom správu šíril ďalej a ľudia nemali ani potuchy o skutočnej tvári koncentračných táborov.

V táboroch nezomierali len Židia

Židia, ale aj Rómovia, Jehovisti, homosexuáli, komunisti a odporcovia nacizmu, politicky nepohodlní bez ohľadu na národnosť veľmi rýchlo zistili, že na konečnej stanici nenájdu ani zrnko toho, čo im sľubovali.

Starí a chorí, pokiaľ prežili cestu v neľudských podmienkach, išli ihneď do plynovej komory. Aj pár minút pred istou smrťou ich ubezpečovali, že musia prejsť dezinfekčnou sprchou. Namiesto vody im pustili smrteľný cyklón.

Mladých a silných využili na otrockú prácu a menili ich na bezduché a vyziabnuté trosky. Medzi ľuďmi, ktorým v táboroch vytetovali do kože číslo, boli aj dvaja Slováci, Rudolf Vrba a Alfred Wetzler.

Pracoval na rampe, kde vykladali transporty

Rudolf Vrba, vlastným menom Walter Rosenberg, sa narodil v Topoľčanoch. Keď vstúpili do platosti Židovský kódex a začalo sa tvrdé prenasledovanie Židov, vytušil, že pre vlastnú záchranu musí z nepriateľského prostredia utiecť.

Plánoval odísť cez Maďarsko do Anglicka. V Maďarsku ale zistil, že ako Žid nemá šancu na útek z krajiny, ktorá bola pre neho rovnako nebezpečná ako Slovensko. Rozhodol sa vrátiť, ale na hraniciach ho zadržali a deportovali do nováckeho zberného tábora. Odtiaľ ho previezli do tábora Majdanek a po troch mesiacoch, v lete roku 1942 smeroval do nemeckého koncentračného tábora na poľskom území v Osvienčime.

Vrba mal šťastie, bol zdatný, vedel po nemecky. Vďaka tomu získal prácu v takzvanom Kanada komande, jednotke asi dvoch tisíc mužov a žien, ktorí mali na starosti úkony spojené s fungovaním koncentračného tábora. Jeho skupina bola na rampe, kde vykladali z vozňov nových väzňov, konfiškovali im osobné veci a vyťahovali mŕtve telá tých, ktorí transport neprežili. Vrba vďaka výbornej pamäti a pozorovacím schopnostiam vedel, koľko ľudí do tábora priviezli a odkiaľ prišli.

O masových vraždách chceli informovať svet

V januári 1943 ho s celým komandom previezli do vyhladzovacieho tábora Burkenau, po slovensky Brezinka, vzdialeného len štyri kilometre od hlavného tábora, kde pokračovali v práci. Kým v Osvienčime väzni aj tvrdo pracovali a bývali v murovaných kasárňach, Brezinka bola o priemyselnom zabíjaní s premyslenými technológiami na smrť.

Vrba triedil osobné veci ľudí, ktorí vystupovali z transportov. Ich batožina bola veľká, často s cennosťami, oblečením na celý rok, nechýbali zásoby potravín. Z toho správne usúdil, že nemali ani tušenia o tom, kam idú a čo sa s nimi stane. Vrba to ale vedel aj vďaka novej práci v pozícii zapisovateľa. Preto silnela jeho túžba utiecť nielen pre vlastnú slobodu, ale aby svetu odkryl zverstvá, ktorých bol každodenným svedkom a varoval ostatných.

Pod brvnami čakali osemdesiat hodín

Zoznámil sa s Alfredom Wetzlerom, o šesť rokov starším Židom z Trnavy. Pracoval v márnici a poznal počty väzňov, ktorí nezomreli v plynovej komore. Presvedčení o tom, že musia povedať pravdu o koncentračných táboroch spolu s tajným odbojovým hnutím pripravili plán na útek.

Výraznou pomocou bol pre nich ruský dôstojník, ktorého Nemci považovali za radového vojaka. Mal skúsenosti s útekom, preto im poradil, aby sa presúvali výhradne v noci, naľahko a bez peňazí, ktoré by ich lákali na návštevu obchodu a mohlo dôjsť k prezradeniu.

Členovia hnutia pripravili útek. V hromade dreva, z ktorého mali stavať ďalšie baraky, im vyhĺbili jamu. Ťažké kusy dreva potom uložili naspäť. Kopa s úkrytom sa nachádzala vo vonkajšom ale stále stráženom okruhu tábora. Pomocníci okolo neho rozsypali ruský tabak napustený benzínom, aby odlákali stopovacích psov od ľudského pachu.

Z tábora ušli 7. apríla. Vypozorovali, že dozorcovia pátrajú po väzňoch tri dni. Potom vyhlásili ich útek za úspešný. Znamenalo to, že v úkryte musia tento čas prečkať. Dozorcovia neúnavne prehľadávali tábor a okolie, muži pod brvnami počuli ich krik, čmuchanie psov. Až po osemdesiatich hodinách dostali signál, že vzduch je čistý a z úkrytu môžu vyjsť. V tme sa preplazili na slobodu, ktorá bola v ich vtedajšej situácii veľmi krehká. Čakala ich ešte náročná cesta na Slovensko.

Naivné otázky pri vypočúvaní

Muži putovali popri rieke Sol jedenásť dní, kým sa dostali na Kysuce, k poľsko-slovenskej hranici. Mali obrovské šťastie, pretože počas cesty natrafili na ľudí, ktorí im ochotne pomohli a neudali ich, čo nebolo nič nezvyčajné.

Pomohol im gazda Ondrej Čanecký zo Skalitého, podelil sa so svojím jedlom a oblečením. Potom ich zaviedol do Čadce k lekárovi Pollackovi. Ten mal kontakty na Židovskú radu v Žiline a vďaka tomu sa muži dostali až do Žiliny.

V budove tamojšieho starobinca, ktoré je dnes sídlom žilinskej Židovskej náboženskej obce, podali svedectvo. Konečne nastala vytúžená chvíľa. Právnik sa ich spýtal celkom vážne, či je naozaj také ťažké z tábora odísť. Veril dokonca tomu, že dostávajú normálnu stravu. Mužom hneď došlo, že takýchto naivných otázok bude viac.

Vrbu a Wetzlera rozdelili, každý rozprával v samostatnej izbe. Výpovede spojili a 27.augusta spísali podrobnú správu. Potom ju preložili do nemčiny a maďarčiny a rozposlali do sveta.

Dostala sa k pápežovi, kráľovi aj prezidentovi

Reakcia bola však iná, ako si muži predstavovali. Žiadali, aby o jej obsahu informovali Židov, ktorí v naivite nastupovali do transportov, aby tak nerobili, ušli, skryli sa, bojovali. Len aby neuverili nemeckému klamstvu.

Očakávali, že keď sa protinacistické krajiny dozvedia o hrôzach a obrovských počtoch denne zomierajúcich ľudí, začnú okamžite bombardovať plynové komory, zničia železničné trate. Nič také sa ale nestalo. „Do konca života sa s tým nevedeli zmieriť,“ povedal na spomienkovom stretnutí Pavol Frankl, predseda Židovskej náboženskej obce v Žiline.

Necelé tri týždne po napísaní správy začali deportácie maďarských Židov a masové transporty 437-tisíc ľudí do táborov smrti. Správu zverejnilo BBC mesiac po prvých maďarských transportoch. Dokument sa dostal k pápežovi Piovi XII, americkému prezidentovi Rooseveltovi aj švédskemu kráľovi Gustavovi V. Tlačili na maďarského vodcu Hortyho, aby masové deportácie maďarských Židov zastavil. Na ich naliehanie tak urobil 9. júna, čím sa pred Osvienčimom zachránilo ďalších 120-tisíc Židov.

Historici sa dodnes nevedia zhodnúť na dôvode, prečo nezačali konať skôr. Vrba tvrdil, že predstavitelia maďarskej židovskej náboženskej obce správu zámerne zadržali, pretože čakali na výsledky vyjednávania s Nemcami. Za 10-tisíc nákladných áut im Nemci prisľúbili, že Židov ušetria. Hromadná záchrana sa však nekonala.

Krehkú slobodu v Mikuláši si vyčítali

Muži dostali falošné doklady. Z Waltera Rosenberga sa stal Rudolf Vrba, meno si do smrti ponechal a z Alfreda Wetzlera Jozef Lánik. Nemohli sa však slobodne a bez strachu pohybovať. Na tele mali vytetované číslo z koncentračného tábora, ktokoľvek mohol ľahko odhaliť ich minulosť.

„Predstavitelia židovskej rady v Žiline rozhodli ukryť Rosenberga a Wetzlera na relatívne bezpečnejšom mieste, pravdepodobne vo vrbicko - mikulášskom evanjelickom sirotinci v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorého správcom bol Vladimír Kuna. Stali sa z nich mladí protestantskí študenti, ktorí dovolenkujú v Tatrách. V Liptovskom Sv. Mikuláši zostali približne šesť týždňov,“ píše sa v publikácii O.Vaněka Prežili sme holokaust.

S novou totožnosťou a trochou peňazí sa tu skrývali šesť týždňov. Vyčítali si však, že si v meste užili krehkú slobodu a odišli do Bratislavy, kde šírili správu ďalej. Neskôr sa pripojili k odboju a následne k Slovenskému národnému povstaniu.

Po vojne Vrba vyštudoval vysokú školu, v roku 1958 ušiel do Kanady. Ako uznávaný neurológ a farmakológ pôsobil nielen v Kanade ale aj USA, Veľkej Británii a Izraeli. Zomrel vo Vancouveri v roku 2006.

Wetzler pracoval ako novinár, úradník a robotník. Zomrel v Bratislave v roku 1988.

Slováci zachránili veľa Židov

Frankl spomenul, že na Slovensku sa podarilo židovské transporty na určité obdobie zastaviť. Bolo to tlakom katolíckeho duchovenstva ale aj verejnosti.

„V porovnaní s inými krajinami nepanoval na Slovensku až taký silný odpor obyčajných ľudí k Židom. Práve naopak, pomáhali im. Veď v prepočte na obyvateľov dostali Slováci najviac izraelských štátnych vyznamenaní Spravodlivý medzi národmi na svete. Veľa ľudí sa zachránilo napríklad v Závažnej Porube alebo v Liptovskom Mikuláši,“ povedal Frankl.

Pešo po stopách hrdinov holokaustu

Na spomienkovom podujatí v Liptovskom Mikuláši sa spolupodieľali aj Kresťanské združenie mladých ľudí (YMCA) , ktoré má zastúpenie aj v Liptovskom Mikuláši a Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem (ICEJ). Organizácie sa pripojili k myšlienke medzinárodného projektu Vrba-Wetzler Memorial.

Tento rok si vyskúša trasu úteku oboch mužov malá skupina ľudí, na budúci rok sa už budú môcť pridať ľudia zo Slovenska ale aj iných krajín.

„Každoročne by sme si chceli pripomínať najmä s mladými ľuďmi, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny. Veríme, že je to spôsob, aby sa na udalosti nezabudlo a nikdy viac sa nezopakovali. Zároveň budeme hovoriť o dobre, obaja muži, navzdory tomu, čo prežili, v neho neprestávali veriť, “ povedala Viera Perašínová, členka výkonného výboru ICEJ a predsedníčka YMCA v Liptovskom Mikuláši.


  1. L. Ján sa lúči s jednotkou, Smrečanci a Žiar s ihriskom 562
  2. Tatran čaká náročný ročník 298
  3. Deblovky vyradili z OH 280
  4. T. Kučera: „Mrzí ma to...“ 180
  5. Slafkovský bol štvrtý 133
  6. Vo Východnej padlo 14 gólov 104
  7. Záchranári pomáhali 51-ročnej turistke aj pretekárovi 80
  8. Jasná chystá ďalšiu nádrž na umelé zasnežovanie 48
  9. Radnica chce skvalitňovať život obyvateľov pomocou nového združenia 36
  10. Pastportizácia miestnych komunikácií pomôže pri plánovaní opráv 34

Riešime za Vás

Šetrenie vody
Liptovský Mikuláš

Šetrenie vody

V riešení
Policajná hliadka hrala v službe futbal.
Liptovský Mikuláš

Policajná hliadka hrala v službe futbal

Vyriešené
Pridaj svoj podnet

Najčítanejšie správy

Mikuláš

L. Ján sa lúči s jednotkou, Smrečanci a Žiar s ihriskom

V jednotke sa v nedeľu ešte dohrávalo.

Tatran čaká náročný ročník

V Liptovskom Mikuláši sa bude hrať v sezóne 2017/18 kvalitný futbal. S rozšírením druhej ligy prídu vyššie požiadavky vo všetkých smeroch.

Deblovky vyradili z OH

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) rozhodol o tom, že kategória C2 muži nebude súčasťou programu.

T. Kučera: „Mrzí ma to...“

Minulý piatok rozhodol Medzinárodný olympijský výbor (MOV) o tom, že kategória C2 muži v programe olympijských hier končí.

Slafkovský bol štvrtý

V druhom kole svetového pohára sa mikulášskym lodiam príliš nedarilo. Do finále postúpil len Grigar a celkovo štvrtý Slafkovský.

Blízke regióny

Spoznávate ženy na fotografiách? Volajte políciu

Polícia v Banskej Bystrici vyšetruje prípad prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty.

Vodári nestíhali vyťahovať žumpy. Čo sa dialo?

Na verejnú kanalizačnú sieť sa najviac napájajú domácnosti v Zákamennom a Hruštíne, najmenej v Sihelnom. Žiadosti o pripojenie posielajú viacerí, rozkopávky zdržalo nepriaznivé počasie.

Akciovú spoločnosť mesto podporiť nemôže. Ani keď ide o hokej

Na rokovaní mestského zastupiteľstva v Martina padol návrh, aby mesto po skončení nútenej správy dofinancovalo šport a športové kluby. Poslanci ho neschválili.

Malí filmári z Oravy ukážu svoj film v Tokiu. Pozrite, o čom je

Najťažšie bolo vtesnať príbeh do piatich minút tak, aby divák aj bez slov pochopil pointu.

Strateného muža už vypátrali

Polícia už vypátrala Ľubomíra Repáňa. Našli ho v Martine.

Všetky správy

Sagan vracia milióny, ktoré doňho investovali. Jeho šéf je spokojný

Bývalý nemecký cyklista Ralph Denk založil pred siedmimi rokmi amatérsky tím, teraz je medzi elitou. Aj vďaka Saganovi.

Ako narastú platy vo Volkswagene a čo s obednou pauzou (príklady)

Finálna dohoda je pri tretej tarifnej triede vyššia o 280 eur oproti poslednej ponuke Volkswagenu.

Milióny na štadióny míňajú svoj cieľ

V Košiciach má v roku 2019 vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval, a je otázne, kto na ňom bude hrať.

Šéf cyklistického zväzu: Priebeh pretekov elitnej kategórie ma zaskočil

Boli to najlepšie majstrovstvá v histórii spoločných šampionátov, a nielen spoločných, tvrdí Peter Privara.

Štrajk sa končí, odborári sa dohodli s Volkswagenom

Pracovať prestali zamestnanci firmy v utorok ráno. Štrajk dokopy trval šesť dní.

Kam vyraziť